Zmena ako nevyhnutný fenomén našej doby a prečo je ťažké niečo zmeniť
Zamysleli sa niekedy ako fungujete, ako vyzerá váš deň, vaše myšlienkové pochody, vaše životné kroky? Žijete svoj život podľa svojich predstáv alebo sa váš život a vaše životné situácie, či chcete alebo nechcete, opakujú a nápadne podobajú, prípadne sa podobajú životu vašich rodičov? Ste schopní robiť zmeny vo svojom živote alebo máte zapnutého autopilota a každý deň sa podobá tomu predchádzajúcemu? Možno ste veľakrát chceli urobiť zmenu, ale akosi sa stále vraciate do starých koľají, pretože to nejde, bolí to, máte strach, cítite sa diskomfortne?
Začnime teda po poriadku a od začiatku. Možno vám tieto riadky pomôžu odpovedať na vyššieuvedené otázky a prečo je váš život taký aký je.
Náš mozog tvorí zo 75% voda a skladá sa z takmer 100 miliárd nervových buniek, neurónov, ktoré sú navzájom pospájané. Hovoríme často, že náš mozog je ako počítač, v skutočnosti každý náš neurón je samostatným biopočítačom s obrovskou operačnou pamäťou. Dokáže spracovávať obrovský objem dát. Ako žijeme a učíme sa, náš mozog vytvára neustále nové spojenia, synapsy, zapamätávanie ktorých udržuje toto spojenie pri živote. Vytváranie týchto spojení a ako sa menia, vytvára fyzickú štuktúru mozgu. Teda kedykoľvek máme novú myšlienku, meníme sa neurologicky, chemicky i geneticky. Ak to, čo sa naučíme opakujeme dostatočne často, posiľňujeme neuróny a naša myseľ si to zapamätá. Ak to neopakujeme, synaptické spojenia zmiznú.
Poďme sa venovať teraz tomu, čo nás v tomto momente zaujíma. Čo sa deje, keď mozog páli opakovane rovnakým smerom, reprodukuje rovnaký spôsob myslenia? Mozog od narodenia vytvára určité automatické programy, tento proces sa ukončuje zhruba v tridsiatich rokoch, kedy sa sformuje do určitého systému automatických programov a tejto nemennej schéme hovoríme identita.
Teda pohybujeme sa v určitej ohraničenej schéme, šablóne. To nám prináša určitý stereotyp myslenia, konania, vzťahov, životných situácií, ochorení ... A ruku na srdce, nie sme z toho vždy veľmi šťastní. Našou úlohou teda je, ak chceme niečo vo svojom živote zlepšiť, donútiť mozog, aby pracoval inak. Teda potrebuje zmeniť našu myseľ. V praxi to znamená, že sa doslova potrebujeme zbaviť niektorých neurálnych spojov, schém, obvodov a nahradiť ich inými. Potrebujeme sa učiť nové veci, mať nové zážitky, dostatočne dlho ich opakovať a zmeniť mozog. Toto si však vyžaduje obrovské úsilie, pretože „musíme vyšiť úplne nový vzor v trojrozmernej výšivke našej šedej mozgovej hmoty“ (Dr.Joe Disperza)
Najťažšie je nerobiť rovnaké rozhodnutia. Prečo je to tak ťažké? Pretože v momente, keď začneme myslieť po novom, začneme sa okamžite cítiť nesvoji, zle. Tento stav je nám cudzí, necítime sa v ňom sami sebou, pretože skutočne sami sebou už ani nie sme. Zrazu sa ocitneme v zóne neznáma a musíme prekročiť priepasť medzi naším starým a novým JA. Zažívame prudké emócie a nakoniec väčšinou uviazneme v prázdnote alebo cúvneme späť, tam kde to poznáme, kde sme v bezpečí, do našej komfortnej zóny (pritom ona vôbec nemusí byť komfortná, len tam to už poznáme a vieme ako si poradiť). Avšak ak pochopíme, že tieto pocity plynú a prišli preto, že sa zbavujeme starých nánosov, postojov a vnímania, ktoré sa hlboko vryli do archtektúry nášho mozgu, ľahšie vydržíme. Ak si uvedomíme uprostred vnútorného boja, že ide len o abstinenčné príznaky, ktoré vyplývajú z chemicko-emocionálnej závislosti nášho tela, prekonáme to. Ak si ešte uvedomíme, že meníme samotné gény tohto života, mnohých predošlých generácií a vytvárame niečo nové pre budúce generácie, určite vydržíme. Staré musí zomrieť, aby mohlo vzniknúť nové. Treba si uvedomiť, že prázdnota alebo neznámo (ktorého sa tak bojíme) sú ideálnym miestom , kde možno začať tvoriť niečo nové.
Keď sa zrodí nové JA, budeme iní i biologicky. Vytvoria sa nové spojenia, ktoré je potrebné vedome upevniť, posilovať, vytvoriť nové skúsenosti, dokiaľ sa nestanú zvykom a nevytvoria nový program, novú architektúru. To však nejakú dobu trvá a náš pobyt v zóne neznáma alebo v abstinenčných príznakoch môže trvať pomerne dlho.
Na papieri sa to ľahko píše, dobre sa to číta, ale urobiť naozaj reálny krok do neznáma, prežívať nepohodu, zotrvať v nej a prejsť do zóny zmeny, je skutočne ťažké.
Na mojej ceste permanentnej zmeny mi pomohli rôzne metódy, nástroje i učitelia, za čo som im všetkým nesmierne vďačná. Naučili ma predovšetkým vydržať a prejsť cez nepohodu a udržiavať sa v permenantnej túžbe po vnútornej zmene. Mojím obľúbeným a veľmi účinným pomocníkom sa stali esencie Araretama, ktorých princíp fungovania vychádza presne z vyššieuvedeného mechanizmu. Hlboko nás ponoria do starých programov či pocitov (o pocitoch a emóciach si bližšie povieme v niektorom z mojich nasledujúcich článkov) a pomôžu nám rozpustiť skamenelé nervové spojenia, ktoré nás udržujú v stereotype života, bolesti či nečinnosti a prevedú nás cez neznámo, cez abstinenčné príznaky do nových myšlienkových vzorcov, čím nás zmenia neurologicky, fyzicky i chemicky. Je to skutočne spoľahlivý spoločník i učiteľ na ceste našej hlbokej premeny. Navyše omnoho urýchľuje proces vytvorenia nového pevného nervového spojenia a teda programu. Celý proces zmeny je teda efektívnejší a bez zdĺhavého zotrvávania v zóne prázdnoty či neznáma, s oveľa vyšším pozitívnym výsledkom. A navyše zmena sa pre nás stane permanentným javom a neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Staneme sa flexibilnenjší a tým menej zraniteľní vonkajším prostredím a okolnosťami, ktoré nás k zmene tlačia. Kto to nechápe a zmene sa bráni, tomu ten život plynie akosi ťažšie, komplikovanejšie, bolestivejšie. Rozhodnúť sa pre zmenu musí každý sám. Je to naša voľba a naše právo. Všetky metódy a vyššiespomínané esencie na tejto ceste a tomuto procesu len pomáhajú.
Autor: Jana Koczkášová
Začnime teda po poriadku a od začiatku. Možno vám tieto riadky pomôžu odpovedať na vyššieuvedené otázky a prečo je váš život taký aký je.
Náš mozog tvorí zo 75% voda a skladá sa z takmer 100 miliárd nervových buniek, neurónov, ktoré sú navzájom pospájané. Hovoríme často, že náš mozog je ako počítač, v skutočnosti každý náš neurón je samostatným biopočítačom s obrovskou operačnou pamäťou. Dokáže spracovávať obrovský objem dát. Ako žijeme a učíme sa, náš mozog vytvára neustále nové spojenia, synapsy, zapamätávanie ktorých udržuje toto spojenie pri živote. Vytváranie týchto spojení a ako sa menia, vytvára fyzickú štuktúru mozgu. Teda kedykoľvek máme novú myšlienku, meníme sa neurologicky, chemicky i geneticky. Ak to, čo sa naučíme opakujeme dostatočne často, posiľňujeme neuróny a naša myseľ si to zapamätá. Ak to neopakujeme, synaptické spojenia zmiznú.
Poďme sa venovať teraz tomu, čo nás v tomto momente zaujíma. Čo sa deje, keď mozog páli opakovane rovnakým smerom, reprodukuje rovnaký spôsob myslenia? Mozog od narodenia vytvára určité automatické programy, tento proces sa ukončuje zhruba v tridsiatich rokoch, kedy sa sformuje do určitého systému automatických programov a tejto nemennej schéme hovoríme identita.
Teda pohybujeme sa v určitej ohraničenej schéme, šablóne. To nám prináša určitý stereotyp myslenia, konania, vzťahov, životných situácií, ochorení ... A ruku na srdce, nie sme z toho vždy veľmi šťastní. Našou úlohou teda je, ak chceme niečo vo svojom živote zlepšiť, donútiť mozog, aby pracoval inak. Teda potrebuje zmeniť našu myseľ. V praxi to znamená, že sa doslova potrebujeme zbaviť niektorých neurálnych spojov, schém, obvodov a nahradiť ich inými. Potrebujeme sa učiť nové veci, mať nové zážitky, dostatočne dlho ich opakovať a zmeniť mozog. Toto si však vyžaduje obrovské úsilie, pretože „musíme vyšiť úplne nový vzor v trojrozmernej výšivke našej šedej mozgovej hmoty“ (Dr.Joe Disperza)
Najťažšie je nerobiť rovnaké rozhodnutia. Prečo je to tak ťažké? Pretože v momente, keď začneme myslieť po novom, začneme sa okamžite cítiť nesvoji, zle. Tento stav je nám cudzí, necítime sa v ňom sami sebou, pretože skutočne sami sebou už ani nie sme. Zrazu sa ocitneme v zóne neznáma a musíme prekročiť priepasť medzi naším starým a novým JA. Zažívame prudké emócie a nakoniec väčšinou uviazneme v prázdnote alebo cúvneme späť, tam kde to poznáme, kde sme v bezpečí, do našej komfortnej zóny (pritom ona vôbec nemusí byť komfortná, len tam to už poznáme a vieme ako si poradiť). Avšak ak pochopíme, že tieto pocity plynú a prišli preto, že sa zbavujeme starých nánosov, postojov a vnímania, ktoré sa hlboko vryli do archtektúry nášho mozgu, ľahšie vydržíme. Ak si uvedomíme uprostred vnútorného boja, že ide len o abstinenčné príznaky, ktoré vyplývajú z chemicko-emocionálnej závislosti nášho tela, prekonáme to. Ak si ešte uvedomíme, že meníme samotné gény tohto života, mnohých predošlých generácií a vytvárame niečo nové pre budúce generácie, určite vydržíme. Staré musí zomrieť, aby mohlo vzniknúť nové. Treba si uvedomiť, že prázdnota alebo neznámo (ktorého sa tak bojíme) sú ideálnym miestom , kde možno začať tvoriť niečo nové.
Keď sa zrodí nové JA, budeme iní i biologicky. Vytvoria sa nové spojenia, ktoré je potrebné vedome upevniť, posilovať, vytvoriť nové skúsenosti, dokiaľ sa nestanú zvykom a nevytvoria nový program, novú architektúru. To však nejakú dobu trvá a náš pobyt v zóne neznáma alebo v abstinenčných príznakoch môže trvať pomerne dlho.
Na papieri sa to ľahko píše, dobre sa to číta, ale urobiť naozaj reálny krok do neznáma, prežívať nepohodu, zotrvať v nej a prejsť do zóny zmeny, je skutočne ťažké.
Na mojej ceste permanentnej zmeny mi pomohli rôzne metódy, nástroje i učitelia, za čo som im všetkým nesmierne vďačná. Naučili ma predovšetkým vydržať a prejsť cez nepohodu a udržiavať sa v permenantnej túžbe po vnútornej zmene. Mojím obľúbeným a veľmi účinným pomocníkom sa stali esencie Araretama, ktorých princíp fungovania vychádza presne z vyššieuvedeného mechanizmu. Hlboko nás ponoria do starých programov či pocitov (o pocitoch a emóciach si bližšie povieme v niektorom z mojich nasledujúcich článkov) a pomôžu nám rozpustiť skamenelé nervové spojenia, ktoré nás udržujú v stereotype života, bolesti či nečinnosti a prevedú nás cez neznámo, cez abstinenčné príznaky do nových myšlienkových vzorcov, čím nás zmenia neurologicky, fyzicky i chemicky. Je to skutočne spoľahlivý spoločník i učiteľ na ceste našej hlbokej premeny. Navyše omnoho urýchľuje proces vytvorenia nového pevného nervového spojenia a teda programu. Celý proces zmeny je teda efektívnejší a bez zdĺhavého zotrvávania v zóne prázdnoty či neznáma, s oveľa vyšším pozitívnym výsledkom. A navyše zmena sa pre nás stane permanentným javom a neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Staneme sa flexibilnenjší a tým menej zraniteľní vonkajším prostredím a okolnosťami, ktoré nás k zmene tlačia. Kto to nechápe a zmene sa bráni, tomu ten život plynie akosi ťažšie, komplikovanejšie, bolestivejšie. Rozhodnúť sa pre zmenu musí každý sám. Je to naša voľba a naše právo. Všetky metódy a vyššiespomínané esencie na tejto ceste a tomuto procesu len pomáhajú.
Autor: Jana Koczkášová