Syndróm vyhorenia. Ako nájsť svetlo?
Syndróm vyhorenia sa v súčasnej uponáhľanej dobe týka už mnohých ľudí. Neustále sa za niečim náhlime, nedoprajeme si oddych, chceme kariérne rásť, každému pomôcť, až pokiaľ nepríde moment, kedy to náš organizmus nevydrží a dá nám stopku. Stopku v podobe tohto nepríjemného syndrómu, o ktorom sme sa porozprávali s odborníkom a neskutočne pozitívnym človekom, doktorom Mikulášom Štefanom.
MUDr. Mikuláš Štefan má síce vyštudovanú medicínu na Karlovej univerzite v Prahe, avšak od svojich kolegov ho odlišuje schopnosť vidieť, cítiť a nájsť príčinu ochorení. Odmalička sa venuje alternatívnej liečbe, pri ktorej využíva svoje mimoriadné, vrodené schopnosti. Dnes má svoju súkromnú prax vo Viedni, poznatky odovzdáva na ezoterických kongresoch po celom svete a vyhľadávajú ho mnohí pacienti, ktorí si nevedia dať so svojimi problémami rady.
Pán doktor, aj keď máte vyštudovanú medicínu, nie ste tým “bežným” lekárom. Predsa len, ako môžeme definovať vyhorenie z medicínskeho hľadiska?
Podľa lekárskej definície Syndróm vyhorenia znamená fyzické, emocionálne a mentálne vyhorenie.
Ako sa nám k tomu podarí dospieť a aké sú tie najvšeobecnejšie príznaky toho, že niečo nie je v poriadku?
Poniektorým sa to podarí veľmi ľahko a veľmi rýchlo. Tých príznakov syndrómu vyhorenia je veľmi veľa. Môžem spomedzi nich spomenúť niekoľko - nespokojnosť, prázdnosť, frustrovanosť, podráždenosť, útočnosť, cynizmus, nepriateľskosť, neviem kto som, neviem kde je moja cesta a neviem, čo s tým ďalej. Samozrejme sa to týka aj fyzických prejavov, ako sú tráviace problémy, zápcha, hnačky, vysoký krvný tlak, kožné prejavy, vypadávanie vlasov, či poruchy spánku.
Sú nejaké typy ľudí, osobností, ktorí k tomuto syndrómu inklinujú viac?
Jeden z faktorov syndrómu je, že k nemu inklinujú nie len určité povolania, ale aj určitý typ osobnosti. Tá osobnosť je taká, ktorá je príliš empatická, súcitná avšak nedokáže si určiť hranice “toto je moja práca, idem domov a nechám to tam.” Empatia, súcit, ochota pomôcť sú síce v poriadku, pokiaľ si viete vymedziť hranice a ohraničiť si, že keď zatvorím v práci dvere, riešim si iba svoje veci. Niektorí ľudia však majú tendeciu všetko brať na seba, sú to takzvaní samoobetujúci sa. Takí, ktorí sa radšej starajú o iných ako o seba, sú samaritáni, celý svet je pre nich dôležitejší, ako oni sami.
Je niečo, čo túto chorobu zvykne najčastejšie “odštartovať”?
Medzi jeden z faktorov, ktoré tento syndróm spôsobujú, patrí očakávanie. Je potrebné si uvedomiť, že očakávania spôsobujú sklamanie, frustráciu, pocit nedocenenosti, menejcennosti a pocit toho, že ja som poskytol všetko - čas, energiu, pozornosť a nevrátilo sa mi z toho nič. Ak už niečo dáme tak neočakávajme nič naspať, ale robme to s láskou. Povedzme si ,,dám a robí mi to radosť”. Takto ľahko sa dá odúrať jedna z príčin syndrómu. Ak to neurobíme, skôr či neskôr si to budeme vyčítať a budeme sa cítiť ako obete, ako tí, ktorí urobili niečo, čo je v rozpore s osobným presvedčením, filozofiou či možnosťami.
Na jednej zo svojich prednášok ste hovorili o fázach, ktoré prichádzajú so syndrómom vyhorenia..
Poviem vám to na príklade. Keď pracujeme 20 hodín denne a šéf si to všimne očakávame, že nás povýši alebo zvýši plat. Lenže aj šéf robí 20 hodín denne a nemá čas si nás všímať. Všimne si len ak tam nie sme, na čo reaguje negatívne. A my všetci ťaháme, kým nepríde syndróm vyhorenia. Keď toto všetko robíme kvôli tomu, aby sme postúpili v kariére, kvôli rodine aby sme ju uživili alebo len kvôli dobrému pocitu a neocenia nás, príde prvá fáza, idealizácia, prehnané oduševnenie o niečo. Prácu, výkon, určitú úlohu. Po oduševnení, ktoré nebolo ocenené, príde druhá fáza - realita. Vtedy si uvedomíme, že toto tempo by len tak niekto nezvládol, len si uznáme, že trošku to nesedí s našou kondíciou. Tretia fáza je sklamanosť, kedy si vyčítam, že zasa som niečo nezvládol. Tou štvrtou je frustrácia a nie len u žien, ale aj u mužov. Potom príde podráždenosť, pri ktorej sa ozvú výčitky svedomia. Poslednou fázou je apatia, kedy sme už bez radosti zo života, bez motivácie, cítime sa prázdno, nemáme chuť vstať z postele či obliecť sa.
Ako sa z toho celého dostať? Prezraďte nám nejaké riešenia..
To, že ste dosiahli tento stav znamená, že niečo doteraz nebolo správne. Dosiahnuť šťastie neznamená robiť všetko pre to, aby ste boli šťastní. Najprv treba odstrániť body, ktoré vám v šťastí bránia.
Zmena. Zmeňte faktory, ktoré vás viedli k vyhoretiu. Je to hlavne nespokojnosť. Ak môžete zmeniť vo fyzickom svete veci, ktoré vás robia nespokojným, prácu, oblečenie, partnera, čokoľvek a je to vo vašej moci, urobte všetko pre to, aby ste to zmenili.
Urobte si reálne ciele. Ujasnite si, prečo ich chcete dosiahnuť, čo vás k tomu motivuje. Ak máte správnu motiváciu, nemôžete vyhorieť. Buď poviete áno a chcete to robiť, robíte to s radosťou, vychutnávate si to, alebo poviete nie bez pocitu viny. Toto je najlepšia cesta von. Ak nemôžete veci zmeniť, zmeňte postoj k ním. To je tá slnečnica. Nájdite si niečo, čo vás na tom celom baví a potom nevyhoríte.
Venujte si 10 minút pre seba. Počas nich sa ukľudnite, uvoľnite dýchaním zhlboka do brucha, pričom sa sústred'te na seba. Nevnímajte televíziu, mobil, nenechajte sa rušiť okolím. Položte si otázku, na čo som tu, čo je môj cieľ, čo chcem dosiahnuť. Mali by ste sa ale sústrediť na tie duchovné veci, nie fyzické - chcem pokoj duše, chcem byť trpezlivejším rodičom, trpezlivejším voči sebe, k okoliu. Najlepšie je ísť do prírody a rozprávať sa so silným stromom, nahlas. Ak tú možnosť nemáte, kontakt môžete naviazať aj na diaľku. Zatvorte oči, dýchajte do brucha, ukľudnite sa a ten kontakt sa naviaže aj tak, pretože príroda je tu na to, aby nám slúžila.
Neočakávajte. Neočakávajte od svojho okolia ani vďaku, ani uznanie. Všetko robte preto, lebo to chcete robiť a robí vám to radosť. Keď neočakávate, nemôžete vyhorieť, lebo tam nie je ten bod sklamania. A majte na pamäti, tak, ako píšem vo svojej knihe Odkaz slnečnice, na všetky životné situácie, nech sú akokoľvek ťažké, sme si doniesli aj riešenia.
Zdroj: http://zenskyweb.sk
MUDr. Mikuláš Štefan má síce vyštudovanú medicínu na Karlovej univerzite v Prahe, avšak od svojich kolegov ho odlišuje schopnosť vidieť, cítiť a nájsť príčinu ochorení. Odmalička sa venuje alternatívnej liečbe, pri ktorej využíva svoje mimoriadné, vrodené schopnosti. Dnes má svoju súkromnú prax vo Viedni, poznatky odovzdáva na ezoterických kongresoch po celom svete a vyhľadávajú ho mnohí pacienti, ktorí si nevedia dať so svojimi problémami rady.
Pán doktor, aj keď máte vyštudovanú medicínu, nie ste tým “bežným” lekárom. Predsa len, ako môžeme definovať vyhorenie z medicínskeho hľadiska?
Podľa lekárskej definície Syndróm vyhorenia znamená fyzické, emocionálne a mentálne vyhorenie.
Ako sa nám k tomu podarí dospieť a aké sú tie najvšeobecnejšie príznaky toho, že niečo nie je v poriadku?
Poniektorým sa to podarí veľmi ľahko a veľmi rýchlo. Tých príznakov syndrómu vyhorenia je veľmi veľa. Môžem spomedzi nich spomenúť niekoľko - nespokojnosť, prázdnosť, frustrovanosť, podráždenosť, útočnosť, cynizmus, nepriateľskosť, neviem kto som, neviem kde je moja cesta a neviem, čo s tým ďalej. Samozrejme sa to týka aj fyzických prejavov, ako sú tráviace problémy, zápcha, hnačky, vysoký krvný tlak, kožné prejavy, vypadávanie vlasov, či poruchy spánku.
Sú nejaké typy ľudí, osobností, ktorí k tomuto syndrómu inklinujú viac?
Jeden z faktorov syndrómu je, že k nemu inklinujú nie len určité povolania, ale aj určitý typ osobnosti. Tá osobnosť je taká, ktorá je príliš empatická, súcitná avšak nedokáže si určiť hranice “toto je moja práca, idem domov a nechám to tam.” Empatia, súcit, ochota pomôcť sú síce v poriadku, pokiaľ si viete vymedziť hranice a ohraničiť si, že keď zatvorím v práci dvere, riešim si iba svoje veci. Niektorí ľudia však majú tendeciu všetko brať na seba, sú to takzvaní samoobetujúci sa. Takí, ktorí sa radšej starajú o iných ako o seba, sú samaritáni, celý svet je pre nich dôležitejší, ako oni sami.
Je niečo, čo túto chorobu zvykne najčastejšie “odštartovať”?
Medzi jeden z faktorov, ktoré tento syndróm spôsobujú, patrí očakávanie. Je potrebné si uvedomiť, že očakávania spôsobujú sklamanie, frustráciu, pocit nedocenenosti, menejcennosti a pocit toho, že ja som poskytol všetko - čas, energiu, pozornosť a nevrátilo sa mi z toho nič. Ak už niečo dáme tak neočakávajme nič naspať, ale robme to s láskou. Povedzme si ,,dám a robí mi to radosť”. Takto ľahko sa dá odúrať jedna z príčin syndrómu. Ak to neurobíme, skôr či neskôr si to budeme vyčítať a budeme sa cítiť ako obete, ako tí, ktorí urobili niečo, čo je v rozpore s osobným presvedčením, filozofiou či možnosťami.
Na jednej zo svojich prednášok ste hovorili o fázach, ktoré prichádzajú so syndrómom vyhorenia..
Poviem vám to na príklade. Keď pracujeme 20 hodín denne a šéf si to všimne očakávame, že nás povýši alebo zvýši plat. Lenže aj šéf robí 20 hodín denne a nemá čas si nás všímať. Všimne si len ak tam nie sme, na čo reaguje negatívne. A my všetci ťaháme, kým nepríde syndróm vyhorenia. Keď toto všetko robíme kvôli tomu, aby sme postúpili v kariére, kvôli rodine aby sme ju uživili alebo len kvôli dobrému pocitu a neocenia nás, príde prvá fáza, idealizácia, prehnané oduševnenie o niečo. Prácu, výkon, určitú úlohu. Po oduševnení, ktoré nebolo ocenené, príde druhá fáza - realita. Vtedy si uvedomíme, že toto tempo by len tak niekto nezvládol, len si uznáme, že trošku to nesedí s našou kondíciou. Tretia fáza je sklamanosť, kedy si vyčítam, že zasa som niečo nezvládol. Tou štvrtou je frustrácia a nie len u žien, ale aj u mužov. Potom príde podráždenosť, pri ktorej sa ozvú výčitky svedomia. Poslednou fázou je apatia, kedy sme už bez radosti zo života, bez motivácie, cítime sa prázdno, nemáme chuť vstať z postele či obliecť sa.
Ako sa z toho celého dostať? Prezraďte nám nejaké riešenia..
To, že ste dosiahli tento stav znamená, že niečo doteraz nebolo správne. Dosiahnuť šťastie neznamená robiť všetko pre to, aby ste boli šťastní. Najprv treba odstrániť body, ktoré vám v šťastí bránia.
Zmena. Zmeňte faktory, ktoré vás viedli k vyhoretiu. Je to hlavne nespokojnosť. Ak môžete zmeniť vo fyzickom svete veci, ktoré vás robia nespokojným, prácu, oblečenie, partnera, čokoľvek a je to vo vašej moci, urobte všetko pre to, aby ste to zmenili.
Urobte si reálne ciele. Ujasnite si, prečo ich chcete dosiahnuť, čo vás k tomu motivuje. Ak máte správnu motiváciu, nemôžete vyhorieť. Buď poviete áno a chcete to robiť, robíte to s radosťou, vychutnávate si to, alebo poviete nie bez pocitu viny. Toto je najlepšia cesta von. Ak nemôžete veci zmeniť, zmeňte postoj k ním. To je tá slnečnica. Nájdite si niečo, čo vás na tom celom baví a potom nevyhoríte.
Venujte si 10 minút pre seba. Počas nich sa ukľudnite, uvoľnite dýchaním zhlboka do brucha, pričom sa sústred'te na seba. Nevnímajte televíziu, mobil, nenechajte sa rušiť okolím. Položte si otázku, na čo som tu, čo je môj cieľ, čo chcem dosiahnuť. Mali by ste sa ale sústrediť na tie duchovné veci, nie fyzické - chcem pokoj duše, chcem byť trpezlivejším rodičom, trpezlivejším voči sebe, k okoliu. Najlepšie je ísť do prírody a rozprávať sa so silným stromom, nahlas. Ak tú možnosť nemáte, kontakt môžete naviazať aj na diaľku. Zatvorte oči, dýchajte do brucha, ukľudnite sa a ten kontakt sa naviaže aj tak, pretože príroda je tu na to, aby nám slúžila.
Neočakávajte. Neočakávajte od svojho okolia ani vďaku, ani uznanie. Všetko robte preto, lebo to chcete robiť a robí vám to radosť. Keď neočakávate, nemôžete vyhorieť, lebo tam nie je ten bod sklamania. A majte na pamäti, tak, ako píšem vo svojej knihe Odkaz slnečnice, na všetky životné situácie, nech sú akokoľvek ťažké, sme si doniesli aj riešenia.
Zdroj: http://zenskyweb.sk