Rozhovor so Sandrou Epstein – Žena z pralesa

– Je to zaujímavé, tiež o tom často premýšľam. Pred pár rokmi som navštívila veľký palác v Grenade, v Španielsku. Navštevujú ho ľudia z celého sveta. Keď som doň vošla, vošla som do prázdnoty. Nebola tam absolútne žiadna energia. Pomyslela som si ,,Toto miesto je prekrásne, ale je mŕtve”. Niektoré miesta jednoducho také sú a niektoré miesta vyžarujú energiu stále. Napríklad v Istanbule som vstúpila do prenádherného chrámu, ktorý navštevujú tisícky turistov, rozplakala som sa a plakala som hodiny. Bola v ňom úžasná energia – energia vekov. Cítim ju doteraz a stále si ju pamätám. Nie je to lineárne. Niektoré miesta, ktoré navštevuje mnoho ľudí sú prázdne, bez energie a naopak, v niektorých energia pokračuje. Niektoré miesta si dokážu energiu uchovať a niektoré nie. Napríklad spomínaný palác v Grenade si uchováva krásu, je veľmi umelecký, ale prázdny. Sú dni, kedy chodím na moje posvätné miesta v pralese, a vtedy vyzerajú ako obyčajné miesta. Naopak, sú dni, kedy vyzerajú neuveriteľne magicky. I my ľudia máme v niektoré dni málo energie a niekedy máme energiu, ktorou žiarime. Sú dni, keď v nás slnko nesvieti a sú dni, kedy sa stávame slnkom.

– Myslím, že je to zmes. Slovensko má veľmi zaujímavú minulosť. Nesmierne si ctím toto miesto. Keď som sa prvýkrát pred jedenástimi rokmi prešla po Bratislave, cítila som silnú prítomnosť matriarchálnej energie, prepojila som sa s energiou vašich predkov. Vaša krajina nesie v sebe otlačok histórie. Ľudia tu stáročia museli tvrdo pracovať pre iné národy a mocnosti a z tohto obdobia ostala vo vás schopnosť skloniť hlavu, ale nenechať sa celkom zlomiť . Na druhej strane to zanechalo možno nejakú nedôveru voči cudzincom a všeobecne cudzím vplyvom. Ale táto malá krajina v srdci Európy má rozhodne čo ponúknuť.   Keď sem prídem, cítim rozpínajúcu sa energiu a úplne sa uzemním. Energia na Slovensku vyplýva napríklad i z toho, že tu ľudia museli tvrdo pracovať pre cudzích, pre inú ríšu. Určite sú tu miesta, kde ľudia pracujú na pekných projektoch, ale z pohľadu marketingu je to neviditeľné. Takže to chráni, to je pravda, ale mal by byť i nejaký stredový bod, kde niektoré investície Slovensko zviditeľnia, ale nezničia.


 

– Myslím si, že toto je tá najzaujímavejšia cesta v existencii. Deje sa v cykloch a na rôznych úrovniach. Smerujeme k novému pochopeniu, ku geometrii nejakej existencie. Spájame poznané s nepoznaným a vďaka tomu prichádzame k lepšiemu pochopeniu reality a následne ju budujeme. Môžeme to prirovnať k trojuholníku Božstiev Shakhti, tvorivej energie, Vishna, energie budovania a napokon Shiva, ktorá dáva nové pohyby, aby sa posunula do ďalšej úrovne. Na ceste k vedomiu je dôležité otvoriť sa každú sekundu svojho života tomu, čomu veríte a tomu, čo môže prísť, aby ste mohli prejsť do úplne inej dimenzie pochopenia, pretože v skutočnosti vieme toho tak málo a v rámci vesmíru sme takí maličkí… Predstierame, že vieme veľa vecí, ale v skutočnosti nám stačí málo, čo musíme navždy zobrať do úvahy. Potrebujeme pochopiť, že sú v podstate tri dimenzie, cez ktoré duch cestuje: úroveň inštinktu, emočnú úroveň a intelektuálnu úroveň. V tejto dimenzii je veľa dichotómií – rozporov, v ktorých prebieha množstvo vnútorných bojov. Na inštinktívnej úrovni sme ako ľudské bytosti veľmi sebeckí a na seba orientovaní. Naša intelektuálna časť začína stavať náboženské vedomie, pravidlá, aby uchovala súťaživosť, ktorá vychádza z inštinktívnej úrovne. Keďže tento rozpor nevieme prepojiť, vzniká základná prekážka, aby sme svoje vedomie rozšírili. Ale práve preto ho potrebujeme prepojiť. Musíme pochopiť jednu vec. To, že som si vedomá mieru a lásky, je mojou schopnosťou načúvať. To je naším vyjadrením. Cez načúvanie a všetky naše činy sa každým dňom zlepšujeme, učíme sa, ako robiť každý deň lepším. Počúvame samých seba – ako sme sami so sebou, čo jeme, ako sa hýbeme, ako tvoríme, produkujeme, či cvičíme, aby sme mali jasnú myseľ, ako sa o seba staráme, ako si zabezpečíme šťastie a radosť, pretože my sme tí, kto si zabezpečí šťastie, nikto iný nám ho nezabezpečí. Toto je prvá úroveň. Druhá úroveň je kvalita našich vzťahov, je dôležité, či je v nich dobrota, ako si vzťahy zlepšujeme, pretože ak sa o seba postarám a som šťastná, ak mám lepšie vzťahy, dávam kvalitu svojich vibrácií svetu, spoločnosti. Budem tak prínosom pre spoločnosť, v ktorej žijem. Toto je pre mňa vedomie, cesta – načúvať úrovniam a zlepšovať ich každý deň.

– Veľa ľudí si myslí, že to tak funguje. Workshopy sú veľmi dôležité, aby sme sa prebrali. Ale je to najmä o dennodennom uvedomovaní si týchto úrovní, pretože inštinktívna úroveň je veľmi mocná. Je veľa osvietených ľudí, veľa ľudí, ktorí meditujú, a nehovorím, že je to zlé, je lepšie meditovať ako nemeditovať. Ale mnohí títo ľudia nevysielajú žiadne vibrácie.Vaše voľby, konanie, to, ako reagujete, to všetko je váš život. Sú to malé veci, ktoré musíme prijať do života, aby sme dospeli k vedomiu. Existujú tri piliere. Prvý pilier je naviazaný na inštinkt, emócie a intelekt, druhý pilier súvisí s troma ekológiami –my sami, my v páre a my ako skupina. Tretí pilier súvisí s porozumením, že pozitívne vlny – radosť a šťastie fungujú spoločne s vlnami negatívnymi. Či sa nachádzame v krízach alebo príjemných chvíľach, vždy sú tam obe tieto vlny a my si môžeme vybrať.

– Problémom je to, čo jeme. Myslíme si, že pijeme mlieko, ale nie je to mlieko. Myslíme si, že jeme nejaké veci a pritom ich vôbec nejeme. Veda dosiahla bod, kedy už to nemôže ísť takto ďalej. Môžeme kráčať ďalej iba s ohľadom na prírodu. Napríklad dokážeme vytvárať farbu na maľovanie veľkých budov, ktoré už netreba umývať, pretože farba má textúru listov v lese. Vytvárame pokrokové technológie, kde príroda nie je menej a my nie sme viac. Je to synergické. Závisíme na prírode. Medzi nami a prírodou je vzájomná interakcia.

– Existujú tri rôzne úrovne medicíny. Alopatická, založená na hmote a biochemických procesoch, homeopatická je energetická a potom je vibračná. Aj hmotu ako takú možno prezentovať v dvoch úrovniach. A to ako výrobok, ktorý vidíte alebo sa to isté dá popísať vo forme vĺn, vibrácií. Hmota a energia je ten istý základ, akurát je to opačný koniec palice. Celý život je založený na hmote a energii. Všetko, čo je hmotné je zároveň i energetické, no my sa to v škole učíme separátne. V biológii sa učíme o biochemických procesoch, vo fyzike zase o energii, tieto dve informácie však nie sme schopní dať dokopy a použiť ich v realite. A to je tá nezrozumiteľnosť celého vzdelávacieho systému na tejto planéte. Všetko, čo je hmotné, má zároveň v kvantovej fyzike popísateľné energie. Všetko, čo je hmotné, je zároveň vyjadriteľné i energeticky, je to spôsob, akým existuje život na tejto planéte.

– Ani v prírode sa nemá všetko so všetkým rado, sú tam paraziti, no je tam tiež obrovská rovnováha ekosystému. Sú rastliny, ktoré sú nebezpečné, napríklad bodliaky, ktoré chránia samé seba, aby ich zvieratá nezožrali. Niekedy je to spôsob ochrany rastliny. Rastliny však nemajú ego. Neporovnávajú sa, ktorá je lepšia, krajšia, prospešnejšia. Ľudia žiaľ túto úroveň zatiaľ nedosiahli. Nie sme momentálne schopní rešpektovať ostatných ľudí v ich odlišnostiach. To čo sa vymyká väčšine, je považované za neakceptovateľné respektíve ťažko akceptovateľné. Kľúčom k pochopeniu existencie je absolútne poznanie samého seba. To nás zbaví potreby porovnávať sa a prinesie nám prijatie ostatných napriek ich odlišnostiam.

– Máte dve možnosti. Buď sa uzavriete, alebo budete priehľadná. Toto ma naučila esencia Chinia. Problém, ktorý ľudia robia je, že sa identifikujú s emóciou nešťastného človeka a potom začnú obviňovať samých seba,namiesto toho, aby negatívnu emóciu nechali cez seba prejsť.

– Opäť je to o týchto dvoch spôsoboch. Môžete si vystavať hranicu a nepustiť si ľudí, emócie k sebe. Alebo ich necháte sebou prejsť, nezachytíte ich v sebe, ale pustíte ich ďalej. Je to otázkou temperamentu, ktorý v sebe každý z nás má. U mňa je to tak, že keď sa naštvem, urobím to len raz, len raz nakričím, nie že sa po kúskoch budem hnevať. Spravím to naraz.

– Moju najlepšiu priateľku poznám od svojich ôsmich rokov. Keď som mala sedemnásť rokov, naše cesty sa opäť stretli. Už vtedy sme mali pocit, že chceme niečo spolu vybudovať. Žiť spolu, vychovávať spoločne deti. Suzana je o pár rokov staršia, navrhla, aby sme niekde v horách kúpili kus zeme a začali tam žiť. Boli sme len študentky, neboli sme z bohatých rodín, hľadali sme spôsob, ako kúpiť pozemok. Chlapci z našej partie predali svojeautá, motorky, všetko. Každý z nás bol dôležitý, my dve sme tvorili piliere celej tej komunity, udržiavateľky energie komunity. Doteraz je to tak – ja som poslom, ktorý ide do sveta, otváram dvere a prinášam nové veci a Suzana zostáva v komunite a udržiava oheň. Každý z nás má svoju úlohu a musí dodržiavať pravidlá. Je to matriarchálne zoskupenie.

– Je iné, keď sa dáva dokopy rodina biologická a keď sa dáva dokopy spoločenstvo cudzích ľudí. Rodina je konsekvenciou. Špecifikom komunity je, že sa dávajú dokopy úplne neznámi ľudia. Napríklad, čo je na komunite úžasné je skutočnosť, že ak sa žena z komunity rozvedie, vlastne sa nemusí báť, že by bola na všetko sama. Vždy je tam niekto pre ňu, nemusí sa cítiť sama, vždy je tam niekto, nemusí trpieť pocitom opustenosti.

– Zobudím sa a dám si vo svojej izbe šálku kávy. Prináša mi to moju pohodu. Potom prídem za ostatnými do spoločného priestoru a zistím, čo nás v ten deň čaká, či pôjdeme na pláž alebo na nákup, potom každý z nás trávi nejaký čas sám – pracujeme, robíme si každý na svojich aktivitách. Obed máme vždy spoločný o jednej, večeru máme vždy individuálne, pretože niekedy je skutočne náročné dohodnúť si jeden čas, ale večer spolu opäť trávime čas v obývačke. Máme veľa muzikantov, takže počúvame živú hudbu alebo hráme hry, karty, ideme von alebo sedíme na záhrade, keďže máme krásnu záhradu.

– Náš dom je situovaný na kraji mesta, pri pláži. Nie je jednoduché len tak si zájsť do pralesa. Idem tam vtedy, keď začujem jeho “volanie”. Niekedy je to každý deň a niekedy tam nejdem relatívne dlho. Na farmu Kozoroha, kde vznikla väčšina esencií, však idem len vtedy, keď mám volanie. Je skutočne ťažké zovšeobecniť to. Cítim to vo svojom tele a podľa toho viem, že je ten čas a vtedy ma nič nedokáže zastaviť.

– Cítim sa akoby na dve časti. Jednou nohou som vždy v prírode, v pralese, druhá časť môjho tela je naopak veľmi prepojená s mestom. Cítim sa ako osoba absolútne prepojená s týmito dvoma dimenziami. Bez prírody nemôžem žiť, ale život v meste si veľmi užívam. Celá moja magická dimenzia pochádza zo spojenia s prírodou. Je to isté plynutie medzi týmito dvoma dimenziami. Je to ako príroda vo mne. Ja som príroda, kráčajúci strom.

– Myslím, že toto je práve ono. A tiež možno aj to, že priam milujem nové technológie – najradšej mám, ak môžem mať po ruke hneď dva počítače, dva mobily a hrať sa s nimi.

– Pretože máme potrebu predstierať, byť úspešní, vytvárame si spoločenské masky. Nedostávame lásku tak, ako by sme chceli, už v ranom detstve začíname mnohé predstierať, len aby sme dostali lásku. Spoločnosť nás tlačí do toho, aby sme predstierali, že sme niečím, čím v skutočnosti nie sme. Jediné, čo s tým môžeme urobiť je zmeniť to. Začať sa dotýkať našej čírej nevinnosti, začať byť tým, kým sme, autenticky. V škole som sa naučila veľa vecí, ale netuším, či v skutočnosti všetko funguje tak, ako ma učili. Ak mám prijať realitu, ktorú mi niekto prezentuje, radšej si vytvorím svoju vlastnú realitu. Mágia, ktorá v tom je umožní, aby sa z toho stala skutočná realita. Či budem autentická alebo autentická nebudem, vždy sa nájde niekto, kto ma nebude mať práve preto rád. Vo svojom živote som mala veľmi náročné výzvy. Prales ku mne prehovoril a mojou misiou bolo ukázať to svetu. V skutočnosti som veľmi hanblivá osoba, ale s gurážou. Išla som však na svoje konferencie, so všetkou svojou nevinnosťou. Počula som, čo si o mne ľudia na konferenciách hovorili: ,,Bláznivá ženská”. Ale ja som to ustála. Pretože tomu verím. Ale do určitého okamihu, keď som mala obrovské výzvy, išla som do obývačky, zobrala som si zrkadlo a spýtala som sa ho: ,,Ty tomu veríš? Tak to už sme dvaja, poďme do toho!”.-:)

– Huba v pralesemi na začiatku povedala: ,,Teraz nebudeš ničomu rozumieť. Choď. Prinesieš tomuto svetu niečo nové. Choď”. Vždy bez arogancie voči prírode, kľúčom je udržať si svoju nevinnosť.

– Odporučila by som mu začať v malom, tak, aby ste to dokázali zvládnuť. Nasledovať právne veci, štandardy – založiť si spoločnosť a snažiť sa robiť všetko najlepšie, ako sa dá. Podnikanie však musíte mať v sebe. Mnohí ľudia si myslia, že mať biznis je jednoduché. Je dôležité, byť neskutočne flexibilný, niekedy veľmi rýchly, schopný prijať, že potrebujete minimálne päť rokov, kým sa postavíte na nohy. Je lepšie zostať dlhšiu dobu na strednej úrovni, ako vyletieť raketovo nahor. Musíte pochopiť i ducha podnikania, byť pre podnikanie zapálení – podnikanie je o tom, že budete skutočne pre svoj podnik niečo robiť, nie je to tak, že si odpracujete od ôsmej do piatej, zatvoríte za sebou dvere a idete domov. Biznisom je nutné žiť. Nedeľa je pre mňa úžasná, pretože mám čas pracovať.:) A milujem to. Pripravila som krátke video o Araretame, ale je tiež o duchu podnikania. Každý podnikateľ musí mať aspekt vizionára. Podnikateľ – vizionár potrebuje guráž ísť do toho. Presne ako v minulosti bolo treba mať guráž ísť na more, plaviť sa. Musíte mať schopnosť vstať, aj keď spadnete.

– Minimálne raz za deň by mali robiť to, čo naozaj milujú, čo im naozaj prináša potešenie. Aspoň raz do týždňa variť pre iných. Poobzerať sa okolo seba, kde existujú a skrášliť si prostredie okolo seba – obklopiť sa kvetmi, zapáliť sviečky, no nerobiť to automaticky, ale s vedomím, že práve takto sa buduje magické miesto. Precítiť to, pochopiť, že senzualita, zmyselnosť je jedným z aspektov ženskej tvorivosti. Byť zmyselná je prirodzené, neexistujú tu žiadne ostré hranice. Vychutnajte si to. Veľmi dôležité a krásne ženské je uvedomovať si, že varím pre druhých a nie len pre seba.