Dve cesty životom ...
Existujú dve cesty životom:
Pred nedávnom som písala článok o mojej ceste k Prameňu radosti. O tom, že k nemu bola cesta dlhá ... vyžadovala vytrvalosť, vieru a trpezlivosť. Na jej začiatku však bolo niečo, čo vo svojom zdieľaní veľmi pekne opísala Alexandra Tinková. S jej dovolením toto zdieľanie uvádzam, pretože mnohí z vás sa už niekedy podobne určite cítili, podobné zažili či zažívajú. Možno vám tento príspevok pomôže inak nazrieť na vašu životnú situáciu či životnú etapu. Možno pomôže pochopiť životné okolnosti trochu inak a vniesť do vášho života nový pohľad a postrčí vás, aby ste zbehli z cesty „bežnej“ na cestu„čarovnú“. Pretože vždy, i v tej najťažšej chvíli, máme právo rozhodnúť sa: zostať či vykročiť!
Zrazu ste v absolútnej tme. Na dne. Na drobné kúsky sa vám rozpadne všetko, na čom ste dlho a dychtivo pracovali. Vaše sny, túžby, priateľstvá, cestičky. Vzťahy, ktorých ste sa úporne držali ako spoľahlivých barličiek, boli ilúziou. Nič z toho, čo vás držalo nad vodou, dávalo zmysel, nepokračuje ďalej. Všetko krachlo. Ste bez prostriedkov, spriaznených duší, bez kompasu ako ďalej. Bez síl a odpovedí. Pred vami, za vami, všade okolo vás hmla a tma. A vo vás ostrá bolesť miešaná s panikou. Neviete, na akom mieste ste sa ocitli, ani či sa vám niekedy podarí pohnúť sa odtiaľto, z tejto čierno-čiernej tmy, von. Máte pocit, že nič nemáte v rukách. Len sa tak vznášate vo vzduchoprázdne... Veľa ľudí už na takom mieste svojho života bola. A veľa ľudí tomu dnes hovorí – Temná noc duše. Veľa ľudí našlo z tohto miesta cestu von. No nielen to! Mnohí túto skúsenosť považujú za najlepšiu vec, aká sa im mohla v živote prihodiť. Temná noc duše nás totiž už prišla milosrdne obrať o všetko, čo nepotrebujeme. Všetko iluzórne, deštrukčné, čo nám doteraz bránilo žiť naplno náš autentický život. Byť pravdivo a radostne sami sebou. My ľudia sme už takí - väčšinou sa týchto ilúzií a bremien nedokážeme zbaviť sami, vedome a dobrovoľne. A tak sme o ne často oberaní uprostred dramatických udalostí, ktoré v tej chvíli vnímame ako krachy, tragédie, pády na dno. Až s odstupom času vieme oceniť milosrdný zásah temnej noci duše. V tomto bode, na tomto mieste už nefunguje nič z toho, čo sme skúšali urobiť s naším životom doteraz. Upínali sme sa na nezdravé vzťahy, méty, venovali sme čas a energiu veciam, ktoré nás v skutočnosti nevystihovali, neboli naše. Ignorovali sme, že ideme proti prúdu našej vnútornej rieky. Proti svojim potrebám, viere, snom. Svojím spôsobom sme podvádzali sami seba. Blúdili sme. Doviedli sme svoje sebaklamy do extrémov. Hľadali sme „spásu“ na miestach a v riešeniach, ktoré nás zhadzovali stále nižšie. Až sme sa dostali SEM. Na dno. Aby sme mohli byť o to všetko obratí... V temnej noci duše sa všetko to minulé, nezdravé a neautentické dokáže v okamihu rozpadnúť. Zastaví nás to. Položí. A my sme dostali ten najväčší dar, aký sme si mohli želať. V tej bolesti, zúfalstve, nevedomosti, v stave straty všetkých umelých ambícií sme zostali úplne očistení od všetkého, čo nás celé roky zavádzalo, rozptyľovalo, rozkladalo. Už nás to neťaží. Už sa k tomu nemôžeme vrátiť. Jednoducho to došlo, ako vybitá batéria auta. Zostali sme stáť uprostred prašnej cesty, s kľúčikom v ´skapatom´ štartéri. Nezostáva nám, ako prestať donekonečna točiť kľúčikom v nefunkčnom aute, konečne už vystúpiť, porozhliadať sa po krajine, v ktorej sme sa ocitli, a vykročiť. Tým smerom, kam nás to v tej prázdnote, čistote a nevinnosti volá... Kto som naozaj? Čo je pre mňa dobré? Čo naozaj v mojom živote, v mojom príbehu chcem a potrebujem? Ako má teraz, po tom generálnom krachu, vyzerať môj život? ... Nebojme sa chvíľu v tej ničote spočinúť. Prišla nám pomôcť. Môžeme budovať od začiatku. Na zdravých základoch, s novou silou, ktorá sa rodí na každom dne, v každej tme. Keď necháme odvážne a poctivo pretiecť nami všetku bolesť, zášť, ľútosť a straty, ktoré nám naša kríza doplavila, môžeme sa ako čistá bystrina rozbehnúť smerom, ktorý nám bol oddávna daný, je nám prirodzený. Temná noc duše nám ho prišla pripomenúť. Ukázať nám v tej tme, kým naozaj sme.
- Bežná na ktorej nás v komfortnej zóne a pomyselnej istote permanentne udržuje strach ... výsledkom je stereotypný spôsob života
- Čarovná prinášajúca radosť, šťavnatosť, život ... tu je potrebné poriadne zatriasť našimi neurotransmitermi a prejsť cez jednotlivé emočné časti pavúka
Pred nedávnom som písala článok o mojej ceste k Prameňu radosti. O tom, že k nemu bola cesta dlhá ... vyžadovala vytrvalosť, vieru a trpezlivosť. Na jej začiatku však bolo niečo, čo vo svojom zdieľaní veľmi pekne opísala Alexandra Tinková. S jej dovolením toto zdieľanie uvádzam, pretože mnohí z vás sa už niekedy podobne určite cítili, podobné zažili či zažívajú. Možno vám tento príspevok pomôže inak nazrieť na vašu životnú situáciu či životnú etapu. Možno pomôže pochopiť životné okolnosti trochu inak a vniesť do vášho života nový pohľad a postrčí vás, aby ste zbehli z cesty „bežnej“ na cestu„čarovnú“. Pretože vždy, i v tej najťažšej chvíli, máme právo rozhodnúť sa: zostať či vykročiť!
Zrazu ste v absolútnej tme. Na dne. Na drobné kúsky sa vám rozpadne všetko, na čom ste dlho a dychtivo pracovali. Vaše sny, túžby, priateľstvá, cestičky. Vzťahy, ktorých ste sa úporne držali ako spoľahlivých barličiek, boli ilúziou. Nič z toho, čo vás držalo nad vodou, dávalo zmysel, nepokračuje ďalej. Všetko krachlo. Ste bez prostriedkov, spriaznených duší, bez kompasu ako ďalej. Bez síl a odpovedí. Pred vami, za vami, všade okolo vás hmla a tma. A vo vás ostrá bolesť miešaná s panikou. Neviete, na akom mieste ste sa ocitli, ani či sa vám niekedy podarí pohnúť sa odtiaľto, z tejto čierno-čiernej tmy, von. Máte pocit, že nič nemáte v rukách. Len sa tak vznášate vo vzduchoprázdne... Veľa ľudí už na takom mieste svojho života bola. A veľa ľudí tomu dnes hovorí – Temná noc duše. Veľa ľudí našlo z tohto miesta cestu von. No nielen to! Mnohí túto skúsenosť považujú za najlepšiu vec, aká sa im mohla v živote prihodiť. Temná noc duše nás totiž už prišla milosrdne obrať o všetko, čo nepotrebujeme. Všetko iluzórne, deštrukčné, čo nám doteraz bránilo žiť naplno náš autentický život. Byť pravdivo a radostne sami sebou. My ľudia sme už takí - väčšinou sa týchto ilúzií a bremien nedokážeme zbaviť sami, vedome a dobrovoľne. A tak sme o ne často oberaní uprostred dramatických udalostí, ktoré v tej chvíli vnímame ako krachy, tragédie, pády na dno. Až s odstupom času vieme oceniť milosrdný zásah temnej noci duše. V tomto bode, na tomto mieste už nefunguje nič z toho, čo sme skúšali urobiť s naším životom doteraz. Upínali sme sa na nezdravé vzťahy, méty, venovali sme čas a energiu veciam, ktoré nás v skutočnosti nevystihovali, neboli naše. Ignorovali sme, že ideme proti prúdu našej vnútornej rieky. Proti svojim potrebám, viere, snom. Svojím spôsobom sme podvádzali sami seba. Blúdili sme. Doviedli sme svoje sebaklamy do extrémov. Hľadali sme „spásu“ na miestach a v riešeniach, ktoré nás zhadzovali stále nižšie. Až sme sa dostali SEM. Na dno. Aby sme mohli byť o to všetko obratí... V temnej noci duše sa všetko to minulé, nezdravé a neautentické dokáže v okamihu rozpadnúť. Zastaví nás to. Položí. A my sme dostali ten najväčší dar, aký sme si mohli želať. V tej bolesti, zúfalstve, nevedomosti, v stave straty všetkých umelých ambícií sme zostali úplne očistení od všetkého, čo nás celé roky zavádzalo, rozptyľovalo, rozkladalo. Už nás to neťaží. Už sa k tomu nemôžeme vrátiť. Jednoducho to došlo, ako vybitá batéria auta. Zostali sme stáť uprostred prašnej cesty, s kľúčikom v ´skapatom´ štartéri. Nezostáva nám, ako prestať donekonečna točiť kľúčikom v nefunkčnom aute, konečne už vystúpiť, porozhliadať sa po krajine, v ktorej sme sa ocitli, a vykročiť. Tým smerom, kam nás to v tej prázdnote, čistote a nevinnosti volá... Kto som naozaj? Čo je pre mňa dobré? Čo naozaj v mojom živote, v mojom príbehu chcem a potrebujem? Ako má teraz, po tom generálnom krachu, vyzerať môj život? ... Nebojme sa chvíľu v tej ničote spočinúť. Prišla nám pomôcť. Môžeme budovať od začiatku. Na zdravých základoch, s novou silou, ktorá sa rodí na každom dne, v každej tme. Keď necháme odvážne a poctivo pretiecť nami všetku bolesť, zášť, ľútosť a straty, ktoré nám naša kríza doplavila, môžeme sa ako čistá bystrina rozbehnúť smerom, ktorý nám bol oddávna daný, je nám prirodzený. Temná noc duše nám ho prišla pripomenúť. Ukázať nám v tej tme, kým naozaj sme.