Aby deťom prišla pomoc včas!

Nedávno som sa zúčastnila konferencie Dieťa v ohrození, ktorú organizoval Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, ktorého heslom bolo „Aby deťom prišla pomoc včas“. Cieľom tejto konferencie bolo zdôrazniť potrebu včasnej diagnostiky a intervencie, aby sa predišlo školskej neúspešnosti. Témy boli zaujímavé a stretli sa tam odborníci z rôznych odvetví a štátov.

Ako človeka, ktorý pracuje s deťmi veľmi potešil fakt, že sa v každom príspevku zdôrazňoval vek detí od 0 do 6 rokov, ako základ pre úspešný štart do života. I keď všetky témy sa točili skôr okolo detí s určitým telesnými poruchami, nič to nemení na skutočnosti, že tento vek je v živote každého dieťaťa rozhodujúci.

Niekoľkokrát zaznela informácia, ktorú by som rada sprostredkovala a síce to, že okolo veku troch rokov je neuroplasticita mozgu najväčšia. Čo to znamená? Okrem iného to znamená, že dieťa v tomto veku je najnáchylnejšie a najotvorenejšie na vytváranie stereotypov cítenia a správania a z medicínskej stránky najviac otvorené intervencii do organizmu. Zaznela tu aj myšlienka, že ak sa niektoré veci v tomto období nestihnú, nedôjde k zapojeniu určitých nervových centier. Teda je to veľmi dôležitý vek nielen na včasnú pomoc v prípade choroby či telesného handicapu, ale je to vek, ktorý treba pozorne sledovať kvôli celkovému vývoju. Prečo je to tak? Mozog malého dieťaťa je v tomto veku ako špongia, plastickejší a vnímavejší ako u dospelého človeka (i keď treba zdôrazniť, že s neuroplasticitou mozgu sa dá a dokonca je nevyhnutné pracovať v každom veku, ale je to už ťažšie a náročnejšie!). Toto dáva dieťaťu príležitosť učiť sa s obrovskou rýchlosťou a úspešnosťou (a teda aj to negatívne). Školou v tomto veku je hlavne prostredie, v ktorom dieťa žije. Preto kvalitný rozvoj hlavne v preškolskom veku, vrátane toho emocionálneho, je pre rozvoj schopností a životných návykov detí nenahraditeľný.

Keďže moja práca je úzko spojená s emocionálnymi problémami detí, s ich nezdravými stereotypmi správania a ich prekonávanie práve pomocou nástrojov, ktoré pracujú s neuroplasticitou mozgu, uvedomila som si jeden závažný fakt. Ako málo pozornosti venujeme správnemu postoju k emóciam a pocitom u zdraých detí. Rodičia si síce začínajú deti viacej všímať a veci riešiť, ale až keď nastane problém. Napríklad, keď má dieťa nevysvetliteľný strach, je agresívne, zlostné, smutné a podobne. Ale prečo nepredísť problému skôr ako vznikne? Možno je náš postoj daný tým, že ani nás nikto takto neviedol a téma emócií bola, a v mnohých oblastiach života stále i je, TABU. Našťastie pribúdajú vedecké štúdie, ktoré zdôrazňujú potrebu venovať sa emóciam, ako dôležitej oblasti nášho života. Či už z hľadiska nášho zdravia alebo i životnej pohody. Môžem konštatovať, že pribúda v mojej praxi viac ľudí, hlavne žien – matiek, ktoré sa k životu začínajú stavať vedomejšie a hľadajú spôsob, ako svoj život i život svojich detí zmeniť. Teší ma, že po mnohých rokoch sa termín emocionálna inteligencia stáva bežným a akceptovaným. V odbornej verejnosti začína panovať názor, že IQ bez EQ nemusí vôbec viesť k životnému úspechu a spokojnosti. Dokonca, že ľudia s vysokou EQ sú úspešnejší ako ľudia len s vysokým IQ.

Stále mi však nedáva pokoj otázka: Prečo pracujeme s emóciami, hlavne u detí, až keď vznikne problém? Prečo nevyužiť ten najproduktívnejší vek dieťaťa k vytvoreniu správnych emocionálnych návykov a postojov? Prečo nevzdelávať a nepracovať s deťmi práve do šiestich rokov, kedy dieťa pozoruje svoje okolie, preberá spôsoby, prejavy, cítenie svojho bezprostredného okolia. Teda ľudí, ktorí sa pohybujú v jeho živote najbližšie. Správanie dieťaťa je len zrkadlom, ktoré odráža pocity, nálady a správanie (veľakrát úplne nevedomé) svojich blízkych. Dá sa povedať, že takýmto spôsobom si do svojho autentického prežívania a správania, s ktorým sa každé dieťa rodí, zanáša toxické prejavy správania a cítenia svojho okolia. Pre jeho ďalší vývoj to má veľmi negatívny dopad.

A toto je práve tá myšlienka, ktorá ma vďaka tejto konferencii začala extrémne zaujímať a hodlám sa jej v mojej praxi intenzívnejšie venovať.

Vzhľadom na nástroje, ktoré v mojej praxi využívam, dovolím si dať do pozornosti veľmi praktický a účinny spôsob, ako naučiť dieťa zostať v prežívaní vlastných emócií autentické a ako efektívne uvoľniť a spracovať nahromadené emócie tak, aby nevznikol nezdravý stereotyp správania. Teda spracovať ich okamžite, bez možnosti uloženia ako nesprávny stereotyp a predísť tým problému. Je ním Emocionálny selfmanagement alebo inak povedané Intuitívne riadenie svojich emócii.

Ak vás uvedená téma zaujala, rada vás privítam na osobnej konzultácii alebo si pre bližšie informácie pozrite prosím službu

Intuitívny emocionálny selfmanagement

S myšlienkou „Aby pomoc prišla VČAS“

Jana Koczkášová
www.janadaubnerova.com